Životné jubileum: Dr.h.c. prof. Ing. Karol Vasilko, DrSc. (HALÓ TU 3 - 2021/2022)

Oslava 80. narodenín pána profesora s kolektívom Katedry automobilových a výrobných technológií FVT TUKE. Foto: archív FVT TUKE

V 70-ročnej histórii našej univerzity je niekoľko osobností, ktoré sa v oblasti rozvoja nezmazateľne zapísali do jej dejín. Jednou z nich je bez pochýb osobnosť prof. Karola Vasilka. Vedec, pedagóg, akademik, a najmä uznávaný odborník v oblasti teórie a technológie obrábania sa v týchto dňoch dožíva výnimočného jubilea – 80 rokov. Patrí medzi prominentné akademické osobnosti, známe aj za hranicami Slovenska pre svoje akademické úspechy a vedecký prínos.

S pánom profesorom sme sa stretli pri kávičke v jeho obľúbenej cukrárni na Hlavnej ulici v Prešove, aby sme ho trošku vyspovedali pre čitateľov HALÓ TU.

Pán profesor, významným odborníkom sa človek nerodí, ale zväčša tomu predchádza poctivé štúdium a určite aj rodinné zázemie. Ako to bolo vo Vašom prípade?
Zaiste, aj u mňa to bolo tak. Narodil som sa v malej dedinke Vaniškovce (okres Bardejov – pozn. red.) ako najmladšie zo siedmych detí. Môj otec pracoval ako železničiar v Prešove a mamka sa starala o domácnosť. Mali sme hospodárstvo, štyri kravy, role. Dodnes neviem pochopiť, ako môj otec dokázal sám obrobiť tri hektáre. Všetko si dopestoval. Kupoval sa len cukor a soľ. Neskôr sme mu, samozrejme, pomáhali. Už od mala nás obaja rodičia viedli k poctivej práci a vzdelaniu.

Ako vo Vašom prípade padla voľba na techniku a na strojárstvo ako také? Mali ste už v detstve v sebe skryté vlohy?
Mal som šikovného brata, ktorému som pomáhal pri technických prácach. Po skončení prvého stupňa som začal študovať na gymnáziu v Bardejove. Veľmi dobré gymnázium. Učil som sa latinčinu, nemčinu. Mali sme dobrých učiteľov. Dochádzal som tam tzv. bardejovským rýchlikom, ktorý išiel tak pomaly, že sme nastupovali a vystupovali počas jazdy.

Po maturite v roku 1959 som sa prihlásil na Fakultu ťažkého strojárstva Vysokej školy technickej (dnešná Strojnícka fakulta TUKE), kde ma zobrali. Prakticky to boli začiatky „techniky“ v Košiciach. Fakulty len začínali. Vtedy sme mali prednášky ešte na Zbrojničnej ulici (dnešná budova Gymnázia sv. Tomáša Akvinského bola predtým sídlom VŠT v Košiciach – pozn. red.).

Bol to prvý kontakt s akademickou pôdou. Aké sú Vaše spomienky na prvých pedagógov na „strojárine“?
Matematiku ma učil akademik Jakubík. Akademik Hajko fyziku. Silné mená. S akademikom Hajkom som ešte dlho, dlho spolupracoval. Poznal som ho veľmi dobre. Títo dvaja boli geniálni. Ďalším bol profesor, doktor Šujanský. Veľmi dobrí učitelia to boli.

Vaším záujmom určite nebolo len štúdium. Aké aktivity vypĺňali voľné chvíle popri štúdiu?
Boli sme veľmi aktívni študenti. Na fakulte sme založili Kultúrnu údierku Technik a hrali sme divadlo po dedinách. PKO nás zamestnalo – desať dievčat, desať chlapcov. Mali sme patróna z divadla, volal sa Ján Švec. Bol to profesionál, ktorý nás naučil všetko: gestá, chôdzu po javisku. V našom repertoári bola napríklad hra „Náš pán minister“ od Ivana Stodolu.

Mali ste teda dostatočne vyplnený čas a bohatý spoločenský život popri štúdiu. Nejaké frajerky?
Logicky, logicky (smiech).

Po štúdiu ste ostali na fakulte alebo Vás zavialo niekam inam?
Ako diplomanta ma k sebe stiahol pán dekan prof. Buda, ktorý mi dal dosť náročnú úlohu, už takú výskumnícku. Musel som po nociach merať, a tak ma to potom chytilo, že som na fakulte ostal ako pomocná sila. Taký pomocný technik, asistent. Nebol som na inžinierskom mieste. Tisíc osemsto korún som mal plat (smiech). Potom som riešil niečo v rámci diplomovky a dostal som miestenku do Hliníka nad Hronom, kde robili hlboké vŕtanie. Tam sa mi páčilo, ale dekan Buda povedal: „Musíš dokončiť, čo si tu začal.“ Tak ma odtiaľ vyžiadal späť. Prišla na rad vojenčina, a odtiaľ som už išiel do Výskumného ústavu valivých ložísk do Žiliny, kde mi to opäť sprostredkoval pán dekan. Tam som riešil jeden zaujímavý zlepšovák. Nový stroj na ložiská. To som realizoval približne tri roky. No a postupne, postupne som sa dostal späť.

Áno, vo Vašom životopise som videl rôzne pozície v Závodoch na výrobu ložísk v Prešove.
Začínal som ako vedecký pracovník a po troch rokoch som už robil námestníka. Tam sa mi na tom najviac páčil život s robotníkmi. Bolo to úžasné. Dohadovanie, ktorá strana má pravdu. Jasné, že ja som mal vždy pravdu (široký úsmev). Boli to rôznorodé úlohy, ktoré som ako technický riaditeľ musel riešiť. Ale podstatné bolo, že sme stavali fabriku. Druhá, tretia, štvrtá stavba. Výrobky sme vyvážali do celého sveta. Vtedy sa výroba v závodoch špecializovala. U nás bolo sedem ložiskových podnikov, kde neustále potrebovali inžinierov, a tak si ma vyžiadal generálny riaditeľ, aby som išiel vybudovať katedru do Žiliny, a nakoniec som tam ostal desať rokov v čele novej katedry.

Zrejme na Vás v dobrom spomínajú, keď Vám tam udelili aj ocenenie.
Áno (smiech). Však mi dali čestný doktorát. 

Prejdime k opätovnému spojeniu Vašej životnej cesty s Technickou univerzitou v Košiciach. Ako došlo k tomu, že sa univerzita rozhodla založiť v Prešove fakultu?
No, tak to je tak. V Košiciach už neboli priestory pre prijímanie ďalších študentov. Nebolo ich kam dávať. Tak sa znižovali kvóty. Vtedy ten istý pán dekan prof. Ján Buda vymyslel, že sa urobí pracovisko tu v Prešove. Našli sa aj priestory a pracovisko začalo fungovať. V štáte sa v tom čase začal presadzovať nemecký model neuniverzitného vysokoškolského štúdia, tzv. Fachhochschule. Vysoké školy s praxou. Štúdium spočívalo v modeli štvorročného štúdia s jedným semestrom v praxi. Ministerstvo školstva požiadalo rektorov, aby zriadili experimentálne fakulty, a tak z tohto pracoviska v Prešove vznikla Fakulta odborných štúdií.

V roku 1992, vo svojich 50 rokoch, ste sa stali dekanom novovzniknutej fakulty (funkčné obdobie 1993-1995).  Aké boli začiatky jej budovania?
Vzhľadom na vyskúšanie fungovania takéhoto štúdia bol v prvom školskom roku prijatý len obmedzený počet študentov. To sme vtedy ešte na stĺpy v meste vylepovali plagáty, že môžete prísť študovať aj k nám (úsmev). Žiaľ, prijatie zákona bolo odsunuté, a tak sme museli čeliť návrhu vtedajšieho rektora na zrušenie fakulty.

Bolo to náročné obdobie. Išlo o osud študentov a vyše 50 zamestnancov. Našťastie sme mali podporu regionálnych orgánov a zrušenie senát neschválil. Dokonca na návrh ministerstva došlo k transformácii na plnohodnotnú fakultu so súčasným názvom Fakulta výrobných technológií a dodatočnými zdrojmi na jej rozvoj.

Takže potom už nasledovali tie krajšie roky? Fakulta sa začala rozrastať?
Potom to už išlo. Akreditácia prvá, druhá. Zakladali sme nové odbory. Krásne. Teraz sa už z toho teším.

Prečítam zo životopisu. Počas 40 rokov aktívnej profesionálnej kariéry publikoval viac ako 300 vedeckých článkov, 50 patentov, 22 monografií a 13 vysokoškolských učebníc. Obdivuhodné. Na ktoré z týchto výsledkov ste obzvlášť hrdý?
Patenty, aj keď som nikdy na nich nezarobil. S každým sa spája nejaká genéza, ako k tomu človek prišiel, aký problém sa vyriešil a či to v konečnom dôsledku pomohlo.

Vaši bývalí študenti na Vás spomínajú s láskou a obdivom. Ako ste dosahovali obľúbenosť u svojich poslucháčov?
Lebo som im ukazoval, aké to bude v praxi, a nie nejaké teórie. Vždy boli názorné ukážky. Vlastnoručne vyrobené exponáty, na ktorých som demonštroval od histórie až po súčasnú prax.

Niektoré z týchto prístrojov si mohli vyskúšať aj deti na Detskej univerzite TUKE, keď prišli do Prešova. Aj v súčasnosti túto tému prednášam v prvom ročníku v predmete Vývoj techniky, o ktorej som napísal aj knihu. Dopĺňajú ju originálne fotografie z mojich ciest po Európe.

Prof. Vasilko prednášal deťom z Detskej univerzity TUKE dlhé roky vývoj techniky na vlastnoručne vyrobených exponátoch. Foto: Ing. Róbert Klik

Na záver ešte našim čitateľom prezraďte, čo robí uznávaný profesor v súčasnosti.
Píše. Publikuje. Teraz som vymyslel novú teóriu obrábania kovov, ktorá vyplynula z toho všetkého, čo som v živote robil. Lebo teórie, čo boli, vznikali začiatkom minulého storočia. Vtedy boli iné rezné nástroje, iné podmienky, a dnes sú úplne iné. Tie teórie síce fungujú až doteraz, ale ja som sa snažil ich prehodnotiť na súčasné podmienky.

—

Pán profesor, veľmi pekne ďakujeme za Váš čas a úprimné odpovede. Do ďalších rokov Vám prajeme hlavne pevné zdravie, nech Vás neopúšťa vitalita a povestný humor.

Autor: Ing. Adrián Harčár, PhD.

"  Vážený pán profesor, milý oslávenec,

dovoľ, aby som Ti zaželal všetko najlepšie k Tvojmu významnému životnému jubileu. Je krásne, keď mladíci ako Ty oslavujú také nádherné výročie narodenia. Je úctyhodné, čo všetko si, pán profesor, za Tvoj plodný život stihol, a koľko pozitívnych činov vykonal. Je obdivuhodné, aké výzvy si neustále stanovuješ, a koľko ich máš permanentne pred sebou.

Milý Karol, dovoľ mi, aby som Ti poprial veľa zdravia, šťastia a úspechov. Aby sa Ti stále darilo držať sa v dobrej kondícii a v dobrej nálade, ktorá je pre Teba tak povestná, a ktorá pomáha upevňovať životný optimizmus Tvojho okolia.

Ďakujem za všetko, čo si vykonal v prospech našej univerzity, pre rozvoj vzdelávania, vedy a techniky na Slovensku.
Stanislav Kmeť, rektor        "